Konferenčná výzva: Inakosti v slovenskej poézii

Konferencia chápe minoritnú a intersekcionálnu poéziu predovšetkým ako estetickú prax: ako spôsob, akým texty vstupujú do diskusií a konfliktov týkajúcich sa kánonu, autorstva, žánrovej normativity, jazykovej hierarchie a literárnej legitimity. Sociologické a identitné prizmy, ako aj metódy vzdialeného čítania (Moretti 2000) či analýzu aktérskych sietí (Latour 2005), akceptujeme najmä vtedy, keď majú dosah na poetiku, čitateľnosť, recepciu a šírenie textu. Ťažiskovou otázkou je, ako sa viacnásobná marginalita premieta do poetiky: ako formuje lyrický subjekt a adresátstvo, prácu s hlasom (t. j. s textovo konštruovanou enunciačnou pozíciou a režimami adresovania, nie s biografickým autorstvom, Culler 2015), perspektívu, metaforiku, rytmus, štylistické registre, jazykový kód, intertextualitu či vizuálnu podobu textu. Koncept intersekcionality (Crenshaw 1989; 1991) tu slúži ako interpretačný nástroj na čítanie prienikov etnicity, rodu, triedy, náboženstva, sexuality, zdravotného znevýhodnenia a jazyka v samotnej textovej štruktúre. Zároveň sa opierame o literárnovedné prístupy k moci, hlasu a marginalite, o koncepciu „menšinovej literatúry s dôrazom na deteritorializáciu jazyka (Deleuze a Guattari 1986), o teórie literárneho poľa a symbolického kapitálu (Bourdieu 1993) a o reflexiu svetovej literatúry a globálnej cirkulácie textov (Casanova 2004).

Metodologicky vítame príspevky, ktoré kombinujú interpretačné a diskurzívne čítanie s poetologickou analýzou hlasu, adresátstva, rytmu a jazykových registrov a zároveň zohľadňujú paratexty a publikačné prostredia (časopisy, malé vydavateľstvá, platformy) vtedy, keď spoluurčujú čitateľnosť, legitimitu a šírenie textu. Komparatívne príspevky chápeme ako postup, ktorý pomáha pomenovať typy minoritných poetík, ich jazykové ideológie a režimy šírenia naprieč priestormi, médiami a literárnymi infraštruktúrami; rovnako vítame aj príspevky založené na práci s archívmi, periodikami a sieťami sprostredkovania.

V slovenskom kontexte otvára minoritná poézia zásadné otázky: kto je prototypovým a kto marginálnym subjektom poézie, ktorú označujeme ako slovenskú, ako sa viacjazyčné a viacregistrové texty začleňujú do národného literárneho rámca a aké mechanizmy literárnej prevádzky (redakčné praxe, edičné politiky, festivaly, grantové schémy, kritika) rozhodujú o viditeľnosti a uznaní. Osobitne nás zaujímajú „menšiny v menšinách“ a vrstvené identity, napríklad rómske ženy autorky či LGBTQ+ autorstvá, druhá generácia migrantiek a migrantov píšuca po slovensky, autorky a autori zo zmiešaných etnických prostredí, poetky a básnici píšuci v menšinových jazykoch a publikujúci v slovenskom literárnom prostredí, autorky a autori so zdravotným znevýhodnením v minoritných komunitách či exilové poetky a básnici tematizujúci bezdomovectvo a bezštátnosť.

Doplnkovou (sekundárnou) prizmou je intrakultúrny preklad – preklad, adaptácia a mediácia v rámci jedného literárneho priestoru (napr. medzi rómčinou a slovenčinou, rusínčinou a slovenčinou, jidiš/hebrejčinou a slovenčinou, dialektom a štandardom), vrátane autorského sebaprekladu, písania v inom ako materinskom jazyku či nárečí, miešania jazykových kódov a básnickej práce s jazykovou normou. Takéto presuny nie sú neutrálne: spoluutvárajú literárnu hierarchiu a podmieňujú spôsoby, akými sa texty čítajú, hodnotia a kanonizujú.

Takéto poetiky možno v medzinárodných súvislostiach hľadať u Joy Harjo, ktorá prepája indigénnu epistemológiu, orálnosť a performativitu s modernou lyrikou a ukazuje, ako sa kolonialita a jazyková hierarchia zapisujú priamo do formy a hlasu. Ocean Vuong zas diasporickú skúsenosť a napätie medzi materinským jazykom, angličtinou a pamäťou premieňa na intímnu adresnosť, fragment a rytmickú krehkosť ako poetický princíp. Ilya Kaminsky exemplifikuje prienik diaspóry a zdravotného znevýhodnenia: etika počuteľnosti, striedanie hlasu a ticha a kolektívny adresát sú zároveň témou aj formou. Paul Celan je kľúčový pre postholokaustový kontext, kde viacjazyčnosť a „poškodený jazyk fungujú ako metóda pamäti, straty a limitov pomenovania. Choman Hardi ukazuje, ako sa kurdská minoritná skúsenosť presunov, násilia a geopolitickej neviditeľnosti formalizuje prostredníctvom fragmentu, svedectva a časopriestorových posunov. Rupi Kaur zas globalizovanú minoritnú skúsenosť prepája s performanciou a platformami: infraštruktúry distribúcie, publikum a médiá spoluutvárajú poetiku, jej čitateľnosť, legitimitu a šírenie mimo tradičných inštitúcií.

V slovenskom – či so slovenskou identitou akokoľvek súvisiacom – rámci nás budú zaujímať príspevky, ktoré ukážu, ako sa konkrétne textové postupy a publikačné rámce viažu na vrstvené identity a režimy viditeľnosti. Ako orientačné príklady možno uviesť slovensky píšucu slovensko-rómsku poetku Katarínu Patočkovú (debut Som Cigánka, 1992), trans básnika so zdravotným znevýhodnením Richarda L. Kramára (bilingválne píšuceho po slovensky a česky, publikujúceho prevažne v Českej republike), bilingválne píšuceho slovensko-maďarského básnika dlhodobo žijúceho mimo Slovenska Petra Macsovszkého či Milu Haugovú, ktorá nepíše v materinskej maďarčine, ale – ako to sama pomenúva – v slovenčine ako „jazyku otca. Z 20. storočia možno pripomenúť queer básnika Thea H. Florina a jeho texty vznikajúce v kontexte diplomatických pôsobení v zahraničí (napr. Oheň na Potomacu, 1965). Zároveň vítame príspevky o poetkách a básnikoch píšucich v menšinových jazykoch (rusínčina, rómčina, maďarčina) a o autorkách a autoroch v diaspórach, expatovských kontextoch a v novších imigračných vlnách (napr. Diana Tuyet-Lan Nguyen, Anna Siedykh), najmä tam, kde sa tieto polohy premietajú do formy, hlasu, adresátstva a stratégií publikovania a šírenia textu.