Nové pohľady na starý žáner

Kázeň patrila medzi populárne literárne žánre starších období. Bola nielen prostriedkom vyučovania o základoch kresťanskej vierouky, ale predstavovala literatúru v pravom slova zmysle, orientovala v hodnotách a rozvíjala estetické cítenie.  Na literárnosť kázne (žánrové, štylistické a jazykové osobitosti) a jej výpovednú hodnotu (zameranie aj na sociálne a politické otázky) poukázali vo svojich štúdiách už starší bádatelia. No z ideologických dôvodov sa výskum kázňovej prózy pred rokom 1989 nemohol väčšmi rozvinúť. Pritom vo fondoch knižníc a archívov sa nachádza pomerne rozsiahly tlačený a rukopisný materiál.

K vyrovnaniu podlžnosti vo výskume kázne by mal prispieť nový knižný rad monografií. Prvou z radu je kolektívna monografia Z dejín kázňovej prózy I. (Bratislava: VEDA, 2019), ktorá je výsledkom bádateľskej spolupráce dvoch partnerských pracovísk – bratislavského Ústavu slovenskej literatúry SAV a pražského Ústavu pro českou literatúru AV ČR, v. v. i. Publikáciu zostavili editori Erika Brtáňová a Daniel Soukup a prináša nové, odborovo rôznorodé pohľady do dejín kazateľstva (literárna história, dejiny kultúry, teológia, lingvistika) z pera štrnástich odborníkov, pôsobiacich v rozličných slovenských a českých vedeckých a univerzitných inštitúciách.

V jedinej medievistickej kapitole Martin Braxatoris analyzuje vplyv byzantskej rétoriky na staroslovienske písomníctvo a ukazuje kontinuitu helénskeho myslenia a výchovy adaptovanej cez cirkevných otcov cyrilsko-metodskou tradíciou. Špecifickú oblasť lingvistiky zastupuje v monografii kapitola Gabriely Mihalkovej, ktorá sa sústreďuje na tému deixy v kázni katolíckeho kňaza a osvietenca Jozefa Ignáca Bajzu (1755 –  1836).

Ťažisko monografie predstavujú kapitoly skúmajúce žánrovo a tematicky variabilné rečníctvo raného novoveku (16. – 18. storočia). Na politický rozmer kazateľskej prózy poukazujú Eva Frimmová a Aneta Kancírová. Frimmová oboznamuje s politickou rečou (oratio) humanistu, básnika a diplomata Richarda Bartoliniho (cca. 1470 – 1539), ktorú predniesol v roku 1515 na viedenskom kongrese riešiacom otázku nástupníctva v českých a uhorských krajinách. Kancírová ukazuje spôsob, akým je demonštrovaná náboženská identita a politická moc saského kurfirsta Jana Juraja I. v kázňach drážďanského vrchného dvorského kazateľa Matthiasa Hoëho von Hoënegg (1580 – 1645). Reformačné rétorické umenie reflektuje Mária Šibalová na príklade humanistu a rektora mestskej školy v Bardejove Leonarda Stöckela (1510 – 1560), ktorého latinské kázne sú ovplyvnené myšlienkami a rétorickými postupmi Martina Luthera a Filipa Melanchtona.

Niekoľko kapitol sa venuje funerálnej homiletike a jej poetike. Radmila Prchal Pavlíčková analyzuje pohrebné kázne nad exulantmi z českých krajín, ktorí sa usadzovali v hornouhorskom Trenčíne a na konci 30. rokov 17. storočia založili vlastnú tlačiareň. Erika Juríková spracováva pohrebné reči, konzolačné texty, panegerycké básne a epicedia vytlačené v jezuitskej tlačiarni v Trnave prevažne v 18. storočí. Oľga Vaneková sa zaoberá latinskou pohrebnou rečou z roku 1840 od Andreja Daniela Michnaia (1804 – 1857), skoncipovanou pri príležitosti úmrtia evanjelického učenca a profesora Jána Grosa (1759 – 1839).

Trojica kapitol obracia svoju pozornosť do katolíckeho prostredia českých krajín prelomu 17. a 18. storočia. Miloš Sládek ukazuje, ako sa tradičný systém liturgických novozákonných čítaní odrazil v témach nedeľnej homiletiky. Daniel Soukup kázňou na Deň obrezania Pána kazateľa Štěpána Františka Náchodského (1676 – 1721) ilustruje, ako kazateľstvo slúžilo k propagácii lokálnych kultov. Jana Maroszová analyzuje sociálno-kritické prvky v nemecko-jazyčných kázňach moravského dominikána Cyrila Rigy (1689 – 1758).

Podstatné premeny kazateľstva na prelome 18. a 19. storočia na území Horného Uhorska odkrývajú Angela Škovierová a Erika Brtáňová. Škovierová popisuje spôsoby, akými bola prostredníctvom homiletiky v kombinácii s barokovým slavizmom formovaná slovenská národná identita. Brtáňová sa pokúša o komplexný pohľad na kazateľskú činnosť významného obrodenca Jána Kollára (1793 – 1852), ktorý predstavuje nový prototyp kazateľa vyznačujúceho sa nadkonfesijnými charakteristikami.

Štrnásť kapitol o homiletike teda poukazuje na bohatý jazykový, národnostný, konfesijný, kultúrny i nadteritoriálny charakter kázňovej prózy na území strednej Európy.

(6. 4. 2020)