Nové pátrania Tomáša Horvátha

Nová knižná publikácia Tomáša Horvátha Medzi invariantom a idiolektom. Detektív, dobrodružstvo, des (VEDA, 2020) prináša interpretácie literárnych textov 19. a 20. storočia predovšetkým vo vzťahu k textovým invariantom. Ide teda o interpretácie textov na ich žánrovom pozadí a vo vzťahu ku kódom literárnych smerov. Z tejto perspektívy bolo strategicky výhodné analyzovať aj žánre tzv. populárnej literatúry, ako sú predovšetkým detektívka, strašidelná fantastika, horor, dobrodružný román, western, sci-fi, utópia. Ako rázcestník pre orientáciu čitateľa môžu poslúžiť názvy jednotlivých častí:
I. Iné pátrania, II. Štruktúry dobrodružstiev, dobrodružstvá štruktúr, III. Texty, v ktorých straší, IV. Neexistujúce miesta.
V práci je teda reč o textoch populárnej (formulovej) literatúry a o tom, ako ich kódy využíva a transformuje tzv. nežánrová literatúra. V týchto dvoch sférach literatúry pôjde aj o menšiu či väčšiu mieru idiomatickosti, individuálnosti diela. Jednotlivé texty sú interpretované vždy na pozadí invariantu, ktorého sú realizáciou (čiže sú analyzované vo vzťahu k literárnemu systému: k žánrovému kódu alebo literárnemu smeru – romantizmu, viktoriánskej gotiky, modernizmu a pod.). Pritom sa sledujú prípadné odchýlky, akými konkrétne dielo žáner transformuje. Do hľadáčika interpretácie sa v práci dostávajú napríklad prózy W. Gombrowicza, P. Vilikovského, K. Maya, J. M. Hurbana, A. C. Doyla, R. Marsha, S. Grabińského, S. Przybyszewského, W. Reymonta, P. Rankova, S. Lema a ďalších autorov.
Rozsiahlejšia úvodná historicko-metodologická stať načrtáva jednu kapitolu z dejín vedy: poukazuje na paralely filologických vied – jazykovedy a literárnej vedy – pri hľadaní opakovateľností a zákonitostí svojho predmetu a pri riešení problému, akým je vzťah opakovateľnosti a udalosti (neopakovateľného). Vo výsledku je možné rozlíšiť dva typy vyhľadávaných pravidelností v jazykovede i literárnej vede: jednak pravidelnosti historického vývinu (sem patria pravidlá hláskových zmien, brunetiérovské zákonitosti evolúcie žánrov aj napríklad zákonitosť princípu dezautomatizácie u ruských formalistov) a na druhej strane pravidelnosti v štruktúrach (typológia). Upozorňuje sa tiež na určujúcu lingvistickú inšpiráciu v štrukturalistickej literárnej vede pri riešení problému opakovateľnosti v prípade žánrov a smerov (keď je žáner myslený analogicky k saussurovskému jazykovému systému, langue). Historický záber je obmedzený na náhľad do týchto vied od 19. storočia (historicko-porovnávacia jazykoveda, Brunetiérova evolučná teória žánrov, štrukturalistická paradigma v jazykovede a literárnovednom žánrovom výskume, singularita diela v postštrukturalizme a po postštrukturalizme). Zároveň sú tu vyznačené tie metodologické momenty z tejto histórie, ktoré sú podnetné pri riešení problému vzťahu invariantu a udalosti v interpretáciách textov v tejto práci.
(21. 5. 2020)