Zomrel majster básnického umenia Viliam Turčány (24. 2. 1928 – 9. 5. 2021)

PhDr. Viliam Turčány, CSc, Dr.h.c. bol literárnym vedcom, básnikom, prekladateľom i vysokoškolským pedagógom, no v neposlednom rade človekom veľkého ducha. Odkaz jeho práce i osobnosti je v mnohých oblastiach zásadný. Možno ho charakterizovať nielen ako ohromujúcu sumarizáciu výsledkov dôsledného materiálového výskumu, ale zároveň aj ako inšpiratívnu a stále aktuálnu výzvu k nasledujúcemu bádaniu. Viliam Turčány bol v skutku neobyčajným zjavom v slovenskej literatúre a v slovenskej literárnej vede. Profesorka Eva Fordinálová raz pôsobivo vystihla, že kľúčovým slovom jeho práce bolo SLOVO – úcta k slovu a vnímanie slova ako daru. Jeho básnická tvorba, prekladateľská činnosť úzko spätá s priam dôverným vzťahom k jazykom, z ktorých prekladal, i vedecká práca tvoria vzácnu jednotu. V jeho osobe splynul vedec s básnikom a jeho slová – či už odeté do šatu básne alebo vedeckej štúdie – vždy nadchýnali celého človeka, rozum aj dušu. Podľa profesora Daniela Škovieru bol Viliam Turčány rešpektu hodný básnik i človek, v ktorom sa harmonicky zlúčil talent s učenosťou, bol poeta natus aj doctus.
Viliam Turčány sa narodil 24. februára 1928 v Suchej nad Parnou. V rokoch 1948 – 1952 absolvoval štúdium na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave odbor slovenský jazyk a literatúra – francúzsky jazyk a literatúra. Nasledujúcich tridsaťšesť rokov (1952 – 1988), vrátane pôsobenia na poste lektora slovenskej a českej literatúry na univerzite v Neapole v rokoch 1972 – 1974, venoval svoj bohatý tvorivý i výskumný potenciál Slovenskej akadémii vied. Pracoval ako vedecký výskumník v Ústave dejín slovenskej literatúry (neskôr Literárnovedný ústav). V roku 2013 sme ho na pôde súčasného Ústavu slovenskej literatúry SAV privítali poslednýkrát, keď sa pri príležitosti jeho 85. narodenín konal vedecký seminár, na ktorom sme si pripomenuli mnohé oblasti jeho rôznorodej literárnovednej i umeleckej aktivity.
Doménou literárnohistorického bádania Viliama Turčányho bol bezpochyby výskum verzológie a historickej poetiky. Svoj prehľad v dejinách európskej poézie od antiky cez taliansku a francúzsku renesanciu po modernu potvrdil mnohými publikáciami. Známe sú predovšetkým jeho štúdie vydané v dvoch zväzkoch pod súhrnným názvom Cestami poézie (2003). V pôsobivých analýzach a pozorných interpretáciách diel antických, renesančných i klasicistických básnikov poukázal na zásadné paralely medzi európskou a domácou slovenskou literatúrou. Na základe prekladu Eugena Paulinyho prebásnil zo staroslovienčiny do modernej slovenčiny Proglas od Konštantína Filozofa (1996, 1998, 2004, 2013). Súbežne venoval Proglasu a odkazu Konštantína Filozofa niekoľko interpretačných a výkladových štúdií a článkov. Osobitné miesto v jeho výskume mal však bezpochyby Ján Hollý – vôbec prvou vedeckou knihou Viliama Turčányho bola Na krásnú zahradu Hollého Jána (1972) a neskôr nasledovala jeho kritická edícia Hollý vo výbere a interpretácii Viliama Turčányho (1976). V monografii Rým v slovenskej poézii (1975) zase sledoval vývin rýmu od najstarších čias až po jeho podoby v medzivojnovej avantgardnej poézii. Avšak veľká časť výsledkov jeho dôsledného výskumu z oblasti literárnej histórie, poetiky či umeleckého prekladu zostala dostupná „len“ v časopiseckých štúdiách.
Obdivuhodná bola aj Turčányho prekladateľská činnosť, v ktorej nezaprel, resp. naplno využil bohatý potenciál filologicky a esteticky erudovaného literárneho vedca. Početné sú najmä jeho preklady z poézie talianskych renesančných, ale aj antických básnikov. V spolupráci s Jozefom Felixom pripravil preklad Danteho Božskej komédie, časti Peklo a Očistec preložili spoločne (1964 a 1982), na preklade tretej časti Raj pracoval už Turčány po smrti Jozefa Felixa sám (vydal ho v roku 1986). S Jozefom Felixom spolupracoval aj pri preklade výberu zo stredovekých provensálskych básnikov Danteho Trubadúri (1972) a pri básnických výberoch Michelangela Buonarrotiho Tebe to, láska, hovorím (1963) a Som ako mesiac (1975). Okrem toho vydal aj preklady z talianskej renesančnej lyriky Trochu si spolu pohovorme, láska (1968), z tvorby básnikov tzv. sicílskej školy Ó, svieža ruža voňavá (1972) a pripravil aj antológiu talianskej lyriky od stredoveku po 20. storočie Vy jasné sladké vlny (1978). Z francúzskych básnikov Turčánymu učarovali Pierre de Rostand a Sully Prudhomm. Z antickej poézie pripravil zase výber z Ovídiových Metamofóz – Premeny (1970), Vergiliove Bukoliky (1993) a v edícii pre mládež jeho Aeneas. Svoje prekladateľské zručnosti prezentoval aj v knihe Petrarcov vavrín (1974) či Podľa vôd a voľných polí (1978). Obsiahly výber z prekladateľskej tvorby Viliama Turčányho vyšiel v knižnom súbore Preklady v roku 1980.
Ako básnik debutoval Turčány zbierkou Jarky v kraji (1957). Nasledovali zbierky V toku (1965), U kotvy (1972), Oliva (1974), Aj most som ja (1977) s príznačným palindromom v názve, výber Piesne (1978) či zbierka sonetov Venuše slovenského praveku (1979, v spoluautorstve s Jozefom Vladárom), ale aj kniha Rozhovor (1984), v ktorej Turčányho verše sprevádzajú kresby Vincenta Hložníka. Silné etické cítenie Viliama Turčányho reprezentuje jeho zbierka Srdce, DrSc. (1987). Návratom ku krásam rodného kraja je zbierka Až do najďalších končín (1988). V zozname jeho básnických zbierok nemožno prehliadnuť ani bibliofilské vydanie výberu Učitelia Slovanov (1990). Typickú hru s jazykom potvrdzujú aj ďalšie zbierky, opäť s palindromom v názve: Oheň z Neho (1992), Rada a dar (1995), či zbierky Srdce zve a vyzváňa (1998), V okraje jarkov (2000), Obrazy, čiže Mária i rám (2002).)
Viliam Turčány vnímal poéziu ako posolstvo a tak pristupoval aj k svojej vlastnej práci – vlastnými veršami alebo dôslednými analýzami básnických textov poukazoval na zabudnuté hodnoty klasickej poézie. Pristupoval k nej s veľkou pokorou. Uvedomoval si jej obrovskú výpovednú hodnotu, ale aj schopnosť katarzie. Bola preňho prostriedkom osobného i celospoločenského očistenia, povznesenia ducha, a predovšetkým jasným ukazovateľom pravých hodnôt . Okrem toho bola aj jeho vlastnou životnou cestou.
Prínos Viliama Turčányho pre rozvoj slovenskej kultúry bol mnohokrát ocenený na národnej i medzinárodnej úrovni: napríklad mu bol udelený Pribinov kríž I. triedy za prínos v literárnej vede a prekladateľstve, 2002; Cena Karla Čapka, 1993; Cena Jána Hollého, 1968, 1981, 1986; cena prezidenta Talianskej republiky za rozvíjanie slovensko-talianskych kultúrnych vzťahov, 2002; Cena Zory Jesenskej za celoživotné prekladateľské dielo, 2007; výročná cena predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, 2012 a mnohé iné.
Vzťah Viliama Turčányho k poézii a vôbec k literatúre, no predovšetkým jeho vzťah k jazyku ako takému, či už ku klasickým jazykom alebo k jazykom velikánov renesančnej poézie, osobitne však jeho hlboký a úprimný vzťah a nevysloviteľná úcta k vlastnému jazyku a k vlastnej literárnej tradícii, ktoré neustále potvrdzoval intenzívnym a nikdy neuspokojeným štúdiom, boli výnimočné a neopakovateľné. Bez akéhokoľvek zveličovania možno preto konštatovať, že jeho dielo predstavuje nielen pre slovenskú literárnu vedu, ale vôbec pre celú slovenskú spoločnosť jeden zo základných kameňov našej kultúrnej identity.

Lenka Rišková
(15. 5. 2021)